Presne takto chcel žiť: Obchodník s mobilmi z Prahy dnes býva na Myjave v jurte
08.03.2015(10/2015)Dva roky býval v slamenej jurte pri Senci, pred časom ju presťahoval do dedinky na Myjave. Petr Skořepa (38) síce pochádza z Liberca, ale na Slovensku buduje ekoareál, akúsi „ekovesnici“.
10 fotografií v galérii
Petr Skořepa hovorí, že presne tento život chcel.
Autor fotografie: Peter Brenkus, Život
Petr Skořepa zmenil svoj život na nepoznanie, z českého obchodníka s mobilmi sa zmenil na slovenského alternatívca, ktorý čiastočne žije z toho, že je iný a učí ostatných, ako sa inými stať. V Prahe mal obchod s mobilmi, sklady, ďalšie predajne mal v Liberci, Českej Lípe a Jihlave, zamestnával 25 ľudí. Lenže povodeň v Prahe mu obchod a sklady zlikvidovala a na ďalších sedem rokov zostal bez peňazí, bez príjmu. Radikálne schudobnel, no sám hovorí, že si potom užíval život omnoho viac. Keď si našiel Zuzanu, ženu z Trnavy, rozhodol sa odísť na Slovensko. Zuzana do Česka ísť nechcela aj preto, že je slovenčinárka, a Petrovi Skořepovi bolo jedno, v ktorej krajine bude žiť, hlavne, aby to nebolo v meste. V Česku všetko predal a prišiel na západ Slovenska.
„Známi nám na začiatku požičali na samote za Hrubým Šúrom pri Senci pozemok, na ktorom bola voda aj elektrika. Postavil som tam slamenú jurtu. Bývali sme v nej dva roky aj s malým synom,“ hovorí.
Pomohla televízia
Prečo práve jurtu, keď je to skôr obydlie pre mongolské stepi? „Nechceli sme ísť do mesta, byt nepripadal do úvahy. Vlastný pozemok sme ešte nemali a zapáčili sa nám kruhové stavby. Nepoznal som nikoho, kto by v Česku alebo na Slovensku v niečom podobnom žil, takže to bol pokus. Najzložitejšie bolo presvedčiť rodičov Zuzany, že v slamenej jurte sa normálne dá žiť. Dedo jurtu úplne bojkotoval, nechcel sa na ňu ani ísť pozrieť. Vravel, že som blázon, staviam nejakú blbosť, v ktorej sa nebude dať bývať. Pomohla nám však Česká televízia, ktorá si ma našla a natočila o mne reportáž. Dedo ju videl a povedal, že ma teda asi ešte natoľko nepozná a možno bude jurta na bývanie vhodná. Prišiel sa pozrieť a Zuzana sa nasťahovala. Odvtedy bolo všetko v poriadku, bývalo sa v nej parádne. Na jeseň sa nám narodilo dieťa, takže v jurte muselo byť minimálne 21 stupňov a aj bolo. Komfort ako v normálnom byte – kúpeľňa, vaňa, kompostovací záchod.“
Jurta sa stala pre miestnych z okolia Hrubého Šúra raritou. Zo začiatku to bola iba z dreva vyrobená konštrukcia vyplnená slamou, aby izolovala, na streche bola plachta. Zvnútra bol komfort ako v hociktorom inom byte, zvonku však vyzerala ako prikrytý stoh slamy na kolíkoch. „Okolo boli len kruhové políčka, dva kilometre od nás nik nebýval. Keď sa miestni poslanci chodili pozerať na kruhové políčka, kde miestny hospodár pestoval biozeleninu, vždy sa prišli pozrieť aj k nám, musel som jurtu každému ukazovať. Každý to obdivoval. Bývali aj vtipné situácie. V zime išiel okolo poľovník, počul som ako kráča, tak som vyliezol von v trenkách. Pozeral sa na mňa, čo robím dva kilometre od obce v slamenom stohu. Vravím mu: ‚Ja tu bývam a čo tu robíte vy?‘ On že: ‚V tomto bývate?‘ Išiel sa pozrieť dnu a otváral oči.“
Treba projekt života
Petr Skořepa si so ženou napísali projekt, ako chcú žiť. Tvrdí, že ľudia si píšu množstvo vecí do školy, do práce, no na vlastný život si projekt nenapíšu. Sadli si so Zuzanou k stolu, písali a kreslili. Že chcú farmu, čo v nej bude, ako má vyzerať. „Hneď po napísaní sa všetko začalo samovoľne plniť, prichádzali náhody, ktoré nám pomáhali. Keby som dnes našiel ten projekt a pozrel sa na nákresy, bolo by všetko presne tak, ako sme si vysnívali.“
Začali hľadať väčší pozemok a na Myjave na samote našli starý hlinený domček v hektárovej záhrade a s ďalšími tromi hektármi ornej pôdy. Kúpili ho a začali si vytvárať svoj svet, kde dnes žijú. Jurtu pri Senci za dva dni rozobrali a odniesli na Myjavu, postavili pod ňu ďalšie podlažie, takže dnes to už ani nie je jurta, ale malý kruhový domček. Dokončujú rekonštrukciu hlineného domu, pribudli ďalšie kruhové stavby. Petr Skořepa si vytvoril svet, do ktorého chodia pracovať aj dobrovoľníci. Dostanú spanie, jedlo a malé vreckové. Pracujú u Skořepu, a tým sa aj naučia stavať alternatívne stavby alebo robiť s prírodnými materiálmi, napríklad s hlinenými omietkami. Prichádzajú dobrovoľníci hlavne z Česka a zo Slovenska, v súčasnosti majú aj jednu Poľku. „Začína byť veľký záujem. Nečakal som, že sa nájde až toľko podobných bláznov ako ja. Z toho nám neskôr vznikla škola prírodného staviteľstva, začal som stavať pre iných ľudí slameno-hlinené domy v Česku a na Slovensku, robím semináre.“
Pomáhajú dobrovoľníci
„Samozrejme, že najskôr mi trvalo niekoľko mesiacov, kým som v starom domčeku z hlinených tehál sprevádzkoval kúpeľňu, záchod, aby sme sa mohli nasťahovať. Teraz je to už tretí rok, čo na Myjave bývame.“ Jurtu, v ktorej býval v Senci, v súčasnosti ponúka na krátkodobý prenájom pre ľudí, ktorí o takom bývaní rozmýšľajú a chcú si ho skúsiť. Od leta prenájmy zruší a urobí si v nej priestor na cvičenie.
Keď vojdete do obrovskej záhrady domu na Myjave, prvé udrie do očí dlho sa držiaci sneh a množstvo netradičných stavieb – kruhový dom, kruhový sklad, oválny domček so strechou z trstiny, rekonštruovaný hlinený dom. Po záhrade pobieha niekoľko mladých ľudí, počuť češtinu, slovenčinu aj angličtinu. Dobrovoľníci.
„Sú tu stále, nedávno však nastal určitý zlom, bolo tu až príliš veľa ľudí a bol som v stave, že som aj hľadal človeka, ktorý by vedel pokračovať v škole prírodného staviteľstva. Vlani sme totiž mali denne až 15 cudzích ľudí, ktorí nám pomáhali a učili sa. Teraz sme sa rozhodli radšej platiť miestnych remeselníkov, takže dávame prácu štyrom až piatim chlapcom z dediny a na noc zostávajú traja až štyria dobrovoľníci alebo študenti.“
V takom režime vie bez problémov fungovať a plánuje aj ďalej robiť školenia, vyrábať jurty pre iných, lákajú ho aj ďalšie sťahovateľné stavby. Plátená jurta sa dá postaviť za pár hodín, slameno-hlinený domček za niekoľko týždňov. Skořepa so spolupracovníkmi postaví hrubú stavbu za 14 dní; ak je stavba na kľúč, trvá stavanie aj niekoľko mesiacov. „Na seminároch vždy ľuďom vravím, aby nešli k prírodnému staviteľstvu kvôli ušetreným peniazom. Prírodné staviteľstvo je veľmi prácne a cena potom nabehne tak vysoko, že sa dostanete na rovnakú sumu, ako by ste platili hocijakú drevostavbu. Mali sme spor s architektkou, že prečo teda chceme stavať slamené domy, keď sa stráca výhoda nízkej ceny. Vravel som jej, aby si nevyberala ľudí. Keď nie ste napevno rozhodnutí, že chcete bývať v slameno-hlinenom dome, je nezmysel robiť to iba kvôli cene. Lacné bývanie by to bolo iba vtedy, keby si ho kompletne postavili sami, vtedy by bolo doslova za pár eur.“
Liečba tichom
Pri prechádzke myjavským areálom Petra Skořepu upúta aj maličký domček so zatrávnenou strechou. Je trochu učupený, má zakryté okno, dobre utesnené dvere. „V domčeku organizujem pobyty v tme. Aj teraz je v ňom človek, ktorý práve absolvuje týždennú terapiu. Nosíme mu jedlo, má tam záchod, sprchu. Všetko robí v úplnom tichu a nič nevidí. Terapia pochádza z iných kultúr, ale aj v Európe prišli na jej blahodárne účinky na psychiku. Každý v tej tme nájde niečo iné. Boli tu aj draví podnikatelia, ktorí už po pár dňoch vedeli, že keď vyjdú von, bude pre nich podstatne dôležitejšie venovať sa rodine a menej sa upínať na prácu a na firmu. Človek je týždeň bez telefónu, zraku, upokojí sa, rozmýšľa.“
Týždennú terapiu tmou si vyskúšal aj Petr Skořepa. Nie je to nuda, byť týždeň zatvorený a nič nerobiť, nič nevidieť? Tvrdí, že práve o nudu ide, lebo ľudia si ju vôbec nevedia užiť. Pri šiestom dni pobytu v tme prišiel zlom a začali sa mu objavovať rôzne obrazy. „Mal som otvorené oči, no nič som nevidel, a tak mi pracovala vizualizácia, predstavivosť. Mal som aj loptičku a vyskúšal som si prácu s jemnohmotnou energiou. Vyhodil som si ju v tme do vzduchu a vždy som bol schopný ju chytiť, aj keď som nič nevidel. Záleží len na psychickom rozpoložení. Keď som veril, že ju chytím, vždy sa tak stalo. Jednoducho som tú hmotu cítil.“ Podľa neho mali niektorí ľudia až také zážitky, že po vyjdení von o nich ani nedokázali hovoriť.
Tento život chcel
Petr Skořepa má občianske združenie, na internetovej stránke plno informácií, kontakt na mobil, e-mail, ale adresu svojho areálu odmieta zverejňovať. Zakázal to aj nám, súhlasil iba s tým, aby sme napísali Biele Karpaty alebo Myjava. Bez ďalších podrobností. „Lebo sem jazdili na bavorákoch ľudia z Bratislavy, promenádovali sa nám po záhrade bez akéhokoľvek ohlásenia. Je neslušné liezť len tak niekomu na pozemok, ako keby im patril. Ak je v areáli niečo zaujímavé, neznamená to, že mi môžu ísť pomaly až do baráku a okukovať ma za oknom. To by som mohol zostať rovno v paneláku v meste a nemusel som ísť na samotu. Ak nás niekto chce nájsť, môže prísť na kurzy, semináre, ozvať sa na osobnú konzultáciu a poviem im, kam majú prísť, ale už nie je možné prísť neohlásený.“
Kým býval pri Senci v jurte, mal jedno malé dieťa. Teraz má obrovský pozemok a na ňom dve deti – päťročné a polročné. Hovorí, že keď sa pozrie v akom stave v súčasnosti je, tak si povie – presne tento život chcel.
Presne takto chcel žiť: Obchodník s mobilmi z Prahy dnes býva na Myjave v jurte | Život.sk: Dva roky býval v slamenej jurte pri Senci, pred časom ju presťahoval do dedinky na Myjave. Petr Skořepa (38) síce pochádza z Liberca, ale na Slovensku našel domov
0 Komentáře